Bio

Keď som prvý krát videl svojho obľúbeného speváka na koncerte zaveseného za nohy dolu hlavou a potom ako lieta po obrovskom javisku, myslel som si, že je blázon... A predsa tam bolo niekoľko stoviek tisíc ľudí, ktorí nadšene tlieskali... Nikdy by som vtedy nepovedal, že práve toto by mohol byť niekto, kto bude mojím vzorom ... ? Hudbu som vtedy nechápal ako dnes. Bol to vtedy pre mňa len zhluk ničnehovoriacich tónov, ktoré „vypadávali“ z reproduktorov ako podmaz v kuchyni pri spoločných raňajkách alebo keď mamina žehlila prádlo.

Pár rokov na to som ale pochopil prečo to ten spevák robil a v momente ako som sa začal venovať hudbe, som si dal za cieľ dosiahnuť niečo podobné, alebo sa k tomu aspoň priblížiť.. ? Našiel som v hudbe melódiu, v tónoch vetu, ktorou nám chce autor povedať čo práve cíti. Zaujal ma rytmus, tak dôležitý...

Spieval som už od mala vo folklórnom súbore... Keďže sa tam muselo okrem spevu ešte aj tancovať, veľmi som sa v tom nenašiel... Taktiež mi chýbalo to, že som do toho nemohol dať nič so svojej hlavy a nikdy som nebol človek, ktorý rád poslúcha príkazy iných... Chcelo to niečo iné...

Prvý krát som ako desaťročný vystúpil s ocinovou kapelou na nejakej letnej firemnej akcíí. ? Ľuďom sa to páčilo, a mne teda veľmi tiež, lebo to bolo neporovnateľné s folklórnym súborom. ? Nikto nikoho do ničoho nenútil a všetko bolo tak, ako si každý predstavoval... Jediným, a pre mňa dosť podstatným mínusom bolo, že môj otec hráva v kapele, ktorá hrá len prevzaté veci a cover verzie... Ja som chcel tvoriť. Keďže som dovtedy v mojom okolí nenašiel, alebo som vtedy asi ani nehľadal niekoho podobného mne, tak som si chodil raz do mesiaca s ocinovou kapelou niekde zaspievať. Popri tom som si doma začal brnkať na gitaru... Prehľad akordov som si vytlačil z internetu a potom to už išlo samo... Mal som starú ošúchanú gitaru, niekoľko krát prisadnutú, zlomenú, ale zlepenú Duvilaxom ?. Ale to mi vtedy stačilo... Ani neviem ako sa mi podarilo napísať prvú pesničku. Bola o tom, ako som si šiel do Bratislavy kúpiť šarkana, pretože v Mikuláši žiadneho poriadneho nemajú... Ďalšie už šli iba ľahšie.. A každá nová bola zároveň trošku kvalitnejšia a zmysluplnejšia.

Keď ma prijali na osemročné gymnázium, konečne som našiel rovnakého blázna ako ja. Samozrejme že to nebolo tak, že sme sa prvý krát uvideli a už sme zakladali kapelu... S Marekom Masarikom som chodil už aj na základnú školu, čiže štyri roky v jednej triede spolu, ale nikdy nám nebolo medzi sebou dvakrát do reči.. Marek chodil do ZUŠky na klavír. Raz za čas sme si spolu zahrali a postupne sme si povedali: „Poďme založiť kapelu“. A tak sme sa začali každý týždeň stretávať v mojej izbe. Pesničky som písal jednu za druhou... Samozrejme, že každá nebola skvelá, ale keďže som ich mal veľa, mali sme si z čoho vyberať. Názov Musitany Hope som vymyslel asi až po roku a pol nášho existovania.. Jednoducho sme na náuke o spoločnosti mali vymyslieť vlastný štát, vlastnú krajinu tak, aby nám čo najviac vyhovovala, ako by sme si ju predstavovali... Bez nejakých vážnych zamýšľaní sme vymysleli Musitániu... A práve toto bola neskôr hlavná myšlienka nášho názvu ? Pridali sme „nádej“, pretože tá je v hudbe dosť dôležitá a vzniklo Musitany Hope. Teraz sa nás ľudia pýtajú, kde sme sa my dvaja ako muzikanti našli, či sme sa hľadali s čelovkou v jaskyni... Nechápem prečo sa divia, keď to bola len náhoda ?.

A myslím si, že teraz som konečne naozaj spokojný, pretože nemusím tancovať, nemusím hrať iba prevzaté skladby, ale máme neobmedzené hranice fantázie a v našej hudbe môžeme robiť presne to, čo chceme :) Teraz to už treba iba stále zlepšovať a zlepšovať :) :) :) Nemám dôvod byť nespokojný, pretože to som vždy chcel...

Mám to zo stránky : https://www.martinharich.sk/bio.php